Relikvie
Ján Mária Vianney, kňaz
Sviatok: 4. august
* 8. máj 1786 Dardilly, Francúzsko
† 4. august 1859 Ars-sur-Formans, Francúzsko
Význam mena Ján: Boh je milostivý (hebr.)
Patrón farárov, spovedníkov a všetkých kňazov
Sv. Ján Mária Vianney sa narodil 8. mája 1786 v Dardilly, čo bola pomerne veľká obec asi osem kilometrov severovýchodne od Lyonu vo Francúzsku. Jeho rodičia boli zbožní a dobrí ľudia. Okrem neho mali ešte päť detí a každé z nich dostalo do mena zasvätenie Panne Márii. Od malička boli vychovávaní vo veľkej úcte k Pánu Bohu. Ján od malička prejavoval záujem o veci duchovného charakteru. Od narodenia mal však prudkú povahu. Sám si dával s ňou veľa námahy, aby ju skrotil. Darilo sa mu. Bol poslušný a matka ho dávala za vzor aj ostatným súrodencom. Počas francúzskej revolúcie, ktorá vypukla, keď mal Ján len tri roky, sa ešte viac celá rodina utiekala k Pánu Bohu, potajme chodili na sv. omše a v dome ukrývali kňazov. Keď mu zverili otcovské stádo, vždy nosil so sebou sošku Panny Márie. Zorganizoval aj ostatných malých pastierikov a spoločne vytvárali procesie, modlili sa. On ich napomínal, aby nekliali, aby boli poslušní. Ak boli chudobnejší, podelil sa s nimi o to, čo mal. V zime roku 1795 navštevoval súkromnú školu v dedine. Robil veľké pokroky. V trinástich rokoch prijal prvé sv. prijímanie. Keď mal dvadsať rokov, prijal birmovanie. Hneď po birmovke sa vrátil domov, aby pomáhal na gazdovstve. Túžil však stať sa kňazom. Matka bola nadšená, no otec ho nechcel pustiť. Nebolo peňazí na štúdium, Ján mal už priveľa rokov na také štúdium a otec ho chcel mať radšej doma. Nakoniec mu však dovolil chodiť do malej farskej školy v Écully, ktorú tam otvoril ich farár Charles Balley. Ján mal však veľmi slabú pamäť a veľké medzery vo vedomostiach. Najmä latinčina mu robila veľké problémy. Modlil sa, zapieral, chytala sa ho nechuť. Vykonal si púť k hrobu sv. Františka Regis a to mu dodalo odvahu a trochu sa zlepšil v škole. V roku 1809 však musel narukovať. Zanedlho na vojne ochorel a dva roky býval v malej dedinke v horách, kde učil deti a povzbudzoval ich svojím zbožným životom. Podľa štátu však bol dezertér a musel sa skrývať. Až roku 1811 udelili amnestiu všetkým zbehom z vojska, a tak sa mohol vrátiť domov.
Mal dvadsaťšesť rokov, keď začal študovať filozofiu vo Verrieres. Štúdium mu išlo veľmi slabo. V roku 1813 nastúpil do seminára v Lyone, no nespravil skúšky a do vyšších ročníkov nepostúpil. Farár Balley ho potom doma doučoval, no ani to nepomohlo. Balley dosiahol, aby ho vyskúšali vo francúzštine. To skúšajúcich uspokojilo. Videli jeho zbožnosť, a tak sa Ján mohol stať subdiakonom, diakonom a nakoniec v roku 1815 kňazom. Jeho prvé miesto bolo kaplánka v Écully. Sprvu nemohol spovedať, až po čase mu dali dekrét na spovedanie. Jeho spovednica však bola vždy obľahnutá ľuďmi, ktorí si žiadali jeho radu a duchovnú pomoc. V roku 1817 zomrel farár Balley. Sám Vianney ho zaopatril a odprevadil na cestu do večnosti. V roku 1818 vymenovali Jána za administrátora do obce Ars-Dombes, ktorá sa stala samostatnou farnosťou až roku 1821. Jána tam poslali so slovami: „Je to malá obec a niet v nej veľkej lásky k Bohu, vy ju tam zasejte!“
Ars bola dedinka asi tridsať kilometrov od Lyonu. Mala iba dvestotridsať obyvateľov a bola povestná svojou bezbožnosťou. Kostol opustený, štyri krčmy boli otvorené takmer nonstop, chýbala úcta medzi ľuďmi, nočné zábavy a hýrenia ničili mravnosť, opilstvo prekvitalo. Keď Ján prišiel, dal sa ihneď do roboty. Vyčistil kostol, faru zariadil len najnutnejším nábytkom, spával na zemi, spánok si skracoval a vždy pred spaním sa bičoval. Desať rokov si varil len sám a stále to isté jedlo, len aby ho udržalo pri živote. Navštevoval svojich farníkov, najmä chudobných a pre každého mal milé slovo. Do kostola zadovážil nový oltár, rúcha a pristaval kaplnky. Osem rokov tvrdo bojoval so zlozvykom kliatia v dedine. Dvadsaťpäť rokov mu trvalo, kým sa podarilo odstrániť hriešne tance. Raz sa stalo, že prišiel do verejnej miestnosti, tanečníkov vyhnal, hudobníkom a hostinskému zaplatil škodu. V kaplnke sv. Jána Krstiteľa dal napísať výstižný nápis: „Jeho hlava bola cenou za tanec.“
Ján Mária Vianney bol malej a chudej postavy, vlasy mu padali až na ramená, mal vysoké čelo a ohnivé oči mali v sebe nezvyčajné čaro. Vedel aj zavtipkovať. Výsledky jeho namáhavej práce sa dostavovali pomaly, ale isto. Zbožné duše prijímali jeho reformy s radosťou a mali ho v úcte. Takých však bolo málo. Viac bolo takých, ktorým tento farár prekážal. Na biskupský úrad preto písali zlomyseľné listy a ponosovali sa naňho. Arcibiskup však situáciu poznal a Jána plne podporoval. Po čase sa začal kostol napĺňať. Ľudia prestali pracovať v nedeľu. Už nebolo počuť kliať, v rodinách zavládli kresťanské zvyky. Ján založil Dom prozreteľnosti pre dievčatá a siroty zo svojej farnosti. Použil na to svoje dedičstvo.
Od roku 1820 chodieval kázavať aj do okolitých farností, konal misie. V roku 1832 vypukla vo Francúzsku cholera. Ľudia začali hľadať útechu u farára v Arse. To bol začiatok mnohých pútí. Ľudia z celého Francúzska a všetkého druhu chodievali do Arsu, aby mohli vidieť farára, vyspovedať sa u neho a dostať radu. Odhaduje sa, že ročne navštívilo Ars asi stotisíc ľudí. No ani diabol ho nenechal na pokoji. Trápil farára hrmotom, buchotom, nedal mu spať, snažil sa ho znechutiť. Iba posledné roky života mal farár od neho pokoj. Keďže ľudí bolo veľa, Ján dostal na výpomoc mladšieho kňaza a neskôr viacerých misionárov. On sám bol stále presvedčený o svojej ničotnosti a dvakrát chcel dokonca z farnosti odísť. No raz sa sám vrátil a druhýkrát ho nepustili samotní farníci. A tak slúžil ďalej. Čítal vo svedomí mnohých ľudí, tridsať rokov strávil denne šestnásť až dvadsať hodín v spovednici. V horlivosti neochaboval. 29. júla 1859 prišlo zle. Spovedal a v plnom kostole vykladal katechizmus. Horko-ťažko vydržal do konca. Keď prišiel na faru, musel si ľahnúť. Horúčka ním lomcovala. Dal si zavolať svojho spovedníka, farára z Jassansu. Vyspovedal sa a viac už nehovoril, len mlčky požehnával tých, ktorí za ním prišli, aby ho videli. Dokonca prišiel aj biskup, aby ho ešte naposledy videl. Vo štvrtok 4. augusta 1859 o druhej ráno farár z Arsu zomrel s úsmevom na perách. Mal vtedy sedemdesiattri rokov.
Zvesť o jeho smrti sa rýchlo rozniesla a tisíce pútnikov prichádzali, aby ho odprevadili na poslednej ceste. Podľa jeho želania bol pochovaný v Arse v lodi farského kostola. Tento kostol sa stal cieľom mnohých pútí a miestom modlitieb. V roku 1905 bol vyhlásený za blahoslaveného a v roku 1925 za svätého. Jeho telo sa zachovalo neporušené a dnes je vystavené v novej bazilike v Arse.
Tomáš Akvinský, kňaz, učiteľ Cirkvi
Sviatok: 28. január
* asi 1226 zámok Roccasecca d’Aquino pri Monte Cassine, Taliansko
† 7. marec 1274 kláštor Fossanova pri Teracine, Taliansko
Význam mena: dvojča (aram.)
Atribúty: kniha, husacie brko, hviezda, vôl
Patrón teológov, študentov, kníhkupcov
Jeden z najväčších učencov a mudrcov Cirkvi bol práve sv. Tomáš Akvinský. Narodil sa v roku 1226 na zámku Roccasecca d’Aquino pri Monte Cassine (dnešné Taliansko, Lazio). Bol tichej, ale veselej povahy. Ako päťročného ho otec dal do benediktínskeho opátstva na výchovu a vzdelávanie. Bol taký nadaný, že už ako desaťročný mohol ísť študovať na vysokú školu do Neapola. No rodičia to zatiaľ nedovolili a zobrali si ho domov. Tomáš sa usilovne učil, modlil, pomáhal chudobným. Stávalo sa, že vyprázdnil pre nich aj celú komoru. Ako štrnásťročný odišiel na univerzitu do Neapola. Tomáš aj tu bol veľmi horlivý. Zoznámil sa s rehoľou dominikánov a rozhodol sa, že do nej vstúpi. Rodičia mu v tom bránili. Chceli, aby sa stal radšej benediktínom a aby žil v blízkosti rodného zámku. V budúcnosti by sa snáď stal aj opátom. On však chcel zostať v žobravej reholi. Najbližší príbuzní ho všemožnými spôsobmi odhovárali. Dokonca ho aj fyzicky trápili. Potom jeho bratia najali aj nemravné dievča, aby ho zviedlo. Tomáš však odolal. S horiacim polenom z ohniska ju vyhnal preč. Dva roky bol uväznený svojou rodinou, až sa to dozvedel pápež Inocent IV. a cisár Fridrich II. Až na ich prehováranie pustili Tomáša, aj to takým spôsobom, aby bratia o tom nevedeli, len jeho matka. O rok nato Tomáš zložil slávnostné rehoľné sľuby.
Predstavení rehole ho potom poslali k sv. Albertovi Veľkému, ktorý vtedy pôsobil v Kolíne. Tomáš aj tam vynikal vo vzdelaní a bystrosti. Vynikal však aj svojou výškou (190 cm) a tučnotou. Keďže skoro stále mlčal, vyslúžil si prezývku „nemý vôl zo Sicílie“. Raz ho však učiteľ vyzval, aby vysvetlil nejaké nejasné miesto zo Sv. písma. Tomáš to urobil tak múdro, že sa všetci zadivili. Albert zvolal: „Vy nazývate Tomáša nemým volom, ale príde čas, keď sa on ozve takým mohutným hlasom, že ho počuje celý svet!“ Tak sa stalo, Tomáš patrí podnes k najslávnejším teológom všetkých čias.
Tomáš prednášal na univerzitách v Paríži, Neapole, Ríme, bol veľmi vyhľadávaný študentami, ale aj teológmi. Bol veľmi precízny a jasný v definíciách pojmov a jeho zásluhou Cirkev získala exaktné pomenovania mnohých vecí. Vychádzal z Aristotela. Napísal mnoho spisov. Najslávnejším sa stala Summa Theologiae (Súbor teológie). Okrem toho bol výborným kazateľom, zložil aj nádherné hymny ku cti Sviatosti Oltárnej, ktoré máme preložené aj v slovenčine (Ctime túto Sviatosť slávnu, Chváľ, Sione, Spasiteľa, Klaniam sa ti vrúcne). Popritom všetkom zostal veľmi pokorným a poníženým. Nikdy neprijal žiadne povýšenia, ktoré mu ponúkali jeho predstavení. V roku 1274 dostal pozvanie od pápeža Gregora X. na koncil, ktorý sa mal konať v Lyone. Tomáš, v tom čase chorý a slabý, sa poslušne vybral na cestu. No cestou tak vážne ochorel, že musel zostať v kláštore cisterciánov vo Fossanove pri Terracine. Tam aj 7. marca 1274 zomrel. Za svätého ho vyhlásil pápež Ján XXII. v roku 1323, pápež Pius V. ho vyhlásil v roku 1567 za učiteľa Cirkvi a pápež Lev XIII. ho vyhlásil za patróna všetkých katolíckych škôl. V Cirkvi sa mu vo všeobecnosti dáva titul „doctor angelicus“ (anjelský učiteľ).
Louis a Zélie Martinovci, manželia
Sviatok: 12. júl
Prví manželia v histórii Cirkvi kanonizovaní spolu ako manželský pár
Louis Martin
* 22. august 1823 Bordeaux, Gironde, Francúzsko
† 29. júl 1894 Arnières-sur-Iton, Eure, Francúzsko
Louis Joseph Aloys Stanislaus Martin bol tretie z piatich detí Pierra-Françoisa Martina a Marie-Anne-Fanie Boureau. Všetci jeho súrodenci zomreli prv, než dosiahli tridsať rokov. Keďže pochádzal z rodiny vojaka, zvykli sa často sťahovať, až sa napokon usadili v Alençone, kde Louis absolvoval základnú školskú dochádzku. Počas štúdia hodinárstva v Rennes, Štrasburgu a Paríži v ňom dozrievalo rozhodnutie zasvätiť sa Bohu v kláštore svätého Bernarda u Augustiniánov. Pre ťažkosti s latinčinou ho v kláštore odmietli, následne (v roku 1850) si otvoril obchod so šperkami a hodinami v Alençone.
Až do roku 1858, kedy uzavrel manželstvo so Zélie Guerin, trávil čas prácou, koníčkami (predovšetkým rybačkou), meditáciami a stretnutiami. Bol členom Vital Romet, spoločenstva dvanástich mladých kresťanov a kňaza o. Hurela a tiež slúžil núdznym v spoločnenstve sv. Vincenta de Paul.
Jeho matka, ktorá ho nerada videla slobodného, by ho rada videla ženatého so Zélie Guerin, s ktorou sa učila vyrábať známu alenconskú čipku. Prvé stretnutie Louisa a Zélie na moste v štvrti sv. Leonarda bolo rozhodujúce. Manželstvo uzavreli 13. júla 1858 v kostole Notre Dame. Spoločný život trval 19 rokov. Spočiatku žili v čistote aj v manželstve, neskôr sa im narodilo deväť detí, päť z nich prežilo. Korešpondencia pani Martinovej odhaľuje hlbokú lásku, ktorá spájala pár. Tiež opisuje každodenný život, starostlivosť jej manžela o vzdelávanie detí, jej hlbokú vieru, vplyv spoločenského života na život rodiny (v tom čase končilo Druhé cisárstvo a rodila sa Tretia republika). Rovnako sa v korešpondencii dá nájsť svedectvo dôvery počas utrpenia pani Martinovej, ktoré jej priniesla rakovina. Pani Martinová sa narodila pre nebo 28. augusta 1877 vo veku 46 rokov. Ovdovelý Louis sa rozhodol presťahovať sa s dcérami do Lisieux, kde žila rodina jeho manželky. Po vstupe jeho dcéry Terézie od Ďieťaťa Ježiša a Svätej Tváre do Karmelu (1888) u neho prepukla choroba, kvôli ktorej bol hospitalizovaný v nemocnici Bon Sauveur v Caen. V obdobiach, keď sa mu prilepšilo, sa obetavo staral o ostatných pacientov. Dožil ochrnutý, v kruhu svojej rodiny. Pre nebo sa narodil 29. júla 1894 , vo veku 71 rokov.
Zélie Guérin
* 23. december 1831 Saint-Denis-sur-Sarthon, Orne, Francúzsko
† 28. august 1877 Alençon, Orne, Francúzsko
Azélie-Marie „Zélie“ Martinová rodená Guérin sa narodila 23. decembra 1831. Pre tvrdú a prísnu výchovu zo strany matky nemala podľa vlastných slov šťastné detstvo. To poznačilo jej charakter a pravdepodobne tu možno hľadať príčinu jej škrupulóznosti, ktorou sa vyznačoval jej život a spiritualita.
Po skončení štúdií chcela vstúpiť k sestrám vincentkám, ale predstavená jej žiadosť o vstup odmietla, pravdepodobne pre jej zdravotné problémy (trpela bolesťami hlavy a mala ťažkosti s dýchacími cestami). Zélie začala vyrábať preslávenú alenconsku čipku a od roku 1853 pôsobila ako renomovaný výrobca veľmi kvalitnej čipky. V obchode sa jej darilo. Do dielne si najímala čipkárov, ku ktorým sa správala s veľkou láskavosťou, ako k členom rodiny. Pomáhala všetkým blížnym, ktorí to potrebovali.
V apríli 1858 sa na moste svätého Leonarda stretla s mladým mužom, Louisom Martinom, ktorý na ňu veľmi zapôsobil. Pri pohľade na neho počula vnútorný hlas „tohoto som ti pripravil“. Zosobášili sa 13. júla 1858 v kostole Notre Dame, oddával ich o. Hurel.
Pani Martinová manžela oddane milovala, „viac než svoj život“, ako mu napísala. Od roku 1860 až do roku 1873 sa im narodilo deväť detí, štyri z nich zomreli v mladom veku. Pani Martinová v jednom z listov napísala: „Zbožňujem deti! Narodila som sa, aby som mala deti.“ Vzdelávaniu dcér venovala všetku svoju energiu. Základom vzdelávania bola dôvera voči Bohu. Chcela pre svoje deti to najlepšie – chcela, aby sa stali svätými. To však vôbec neznamenalo nudný a upätý život – organizovala im aj oslavy, hry…
V roku 1865 sa začal jej bolestný boj s rakovinou. Zélie prežívala chorobu s veľkou odovzdanosťou v Božiu prozreteľnosť. „Ak ma dobrý Boh chce uzdraviť, budem veľmi šťastná, pretože hlboko v duši túžim žiť, bolí ma opustiť manžela a deti. Ale na druhej strane, vravím si: «ak nevyzdraviem, budem pre nich nápomocnejšia vo večnosti«“ Zélie sa narodila pre nebo 28. augusta 1877. Jej najmladšia dcéra, sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre, o matke povedala: „Milovala som mamin úsmev, jej hlboký pohľad, ktorým akoby hovorila «…idem do neba, hľadieť na Boha!«.“
Benedikt XVI. 19. októbra 2008 vyhlásil manželov Martinových za blahoslavených. Svätorečení boli 18. októbra 2015 pápežom Františkom na Námestí sv. Petra počas trvania Synody o rodine.
Terézia z Lisieux, panna, učiteľka Cirkvi
Sviatok: 1. október
* 2. január 1873 Alençon, Normandia, Francúzsko
† 30. september 1897 Lisieux, Francúzsko
Význam mena: lovkyňa (gr.) alebo prívetivá a mocná pani (nem.)
Emblém: ľalia, ruže (lupienky ruží)
Patrónka misií, misionárov, letcov
Sv. Terézia z Lisieux patrí medzi veľmi obľúbených svätých. Narodila sa 2.januára 1873 v Alencone vo Francúzsku. Pochádzala z deviatich detí, ona bola najmladšia. Štyria bratia zomreli ako deti. Všetkých päť sestier vstúpilo do kláštora. Celá rodina žila veľmi zbožným životom. Matka Zélia zomrela už roku 1877. Otec Ľudovít sa potom vzorne staral o svoje dcérky. Terezkinu výchovu zveril najstaršej dcére Paulíne, ktorá bola od nej o dvanásť rokov staršia. Napriek svojmu mladému veku mala obdivuhodnú vychovávateľskú metódu. Vôbec sestru nerozmaznávala, hoci ju mala veľmi rada. Vždy sa snažila o jednotu so svojím otcom, ktorý ju tiež podporoval. Paulína roku 1882 vstúpila do karmelitánskeho kláštora. Terezka sa v tom čase usilovala byť vzornou kresťankou. Veľmi zbožne sa pripravovala na prvé sv. prijímanie. Počas troch mesiacov si poznačila do svojho denníka 818 obetí a 2773 dobrých skutkov. Na jej modlitby sa obrátil jeden na smrť odsúdený zločinec. Bola nesmierne šťastná. Hoci mala iba štrnásť a pol roka, chcela nasledovať svoje sestry Paulínu a Máriu do karmelitánskeho kláštora. O povolenie žiadala aj pápeža Leva XIII. O niekoľko týždňov po návšteve Ríma dostala správu, že jej biskup povoľuje vstup do karmelitánskeho kláštora.
Život v kláštore nebol ľahký. Posteľ sa skladala z troch dosák a slamníka. Mäso mohli jesť iba chorí. Predpísané boli pôsty a mlčanie. Terézia to však s radosťou prijímala. Pred obliečkou mala každá postulantka uviesť, prečo vstúpila do kláštora. Terézia povedala: „Prišla som, aby som zachraňovala duše a najmä aby som sa modlila za kňazov.“ Aj keď mala iba pätnásť rokov, v kláštore ju nemaznali, naopak, predstavení akoby skúšali jej vieru. Bolo to pre ňu ťažké, ale statočne to znášala. 8. septembra 1890 zložila večné sľuby ako Terézia od Dieťaťa Ježiš a od Najsvätejšej Tváre. Túžila ísť do misií do Vietnamu, no chatrné zdravie jej to nedovolilo. Roku 1894 jej zomrel otec. Jej rodná sestra Celina vstúpila takisto do Karmelu a ďalšia sestra Leonia do kláštora Navštívenia Panny Márie.
Začiatkom roka 1895 na rozkaz predstavenej matky Agnesy (jej vlastnej sestry Paulíny) začala písať Terézia svoj životopis, ktorý nazvala Dejiny duše. Tam napísala pamätné slová: „Mojím povolaním je láska. Chcela by som Ježiša milovať tak vrúcne, ako ho ešte nikto nemiloval. Najmenší úkon lásky osoží Cirkvi viac ako všetky ostatné skutky dovedna.“ Svojej sestre napísala: „Ak sa chceš stať svätou, nemaj iný cieľ, ako robiť Ježišovi radosť v maličkostiach!“ Ona sama bola v tom vzorom. Trpezlivo znášala dennodenné šuchotanie a vyrušovanie istej sestry, ktorá sedela vedľa nej v kaplnke alebo pri praní s pokojom zniesla striekanie špinavej vody do tváre, ktoré spôsobila iná sestra. Mnoho si vytrpela kvôli chudobnej strave, mala veľké žalúdočné bolesti. Trpela aj kvôli krutej zime, pretože v kláštore sa vôbec nekúrilo. Nikdy sa však nesťažovala, iba na smrteľnej posteli o tom povedala predstavenej. Dostala tuberkulózu. Vykašliavala krv. Zomrela 30. septembra 1897 ako dvadsaťštyri ročná.
Ako predpovedala, spustila z neba „dážď ruží“. V roku 1923 ju pápež Pius XI. vyhlásil za blahoslavenú a o dva roky neskôr za svätú. 14. decembra ju spolu so sv. Františkom Xaverským vyhlásil za hlavnú patrónku misií, hoci v nich nikdy nebola a ani nepracovala. Dňa 19. októbra 1997 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za učiteľku Cirkvi, hoci okrem vlastného životopisu a niekoľkých úvah a básní nenapísala nič teologicky dôležité.
Kozma a Damián, mučeníci
Sviatok: 26. september
* Sýria (?)
† 282/283 (?) Aigeai, Cilícia, dnes Yumurtalık, Turecko (?)
Atribúty: palma, lekárske nástroje
Patróni lekárov, medikov, farmaceutov
Mená svätých Kozmu a Damiána boli veľmi známe už v kresťanskom staroveku. Až do dnešných dní sú známi aj vďaka tomu, že sa spomínajú v Prvej eucharistickej modlitbe (Rímsky kánon). Okolo ich postáv vzniklo veľa legiend, takže ťažko s istotou povedať, čo je pravda a čo bolo k ich životu popridávané. Podľa toho, čo hovoria legendy, sa v polovici 3. storočia v sýrskom meste Egeji v maloázijskej krajine Cilícii (dnes Ajas pri mori medzi Tarzom a Antiochiou) usadila vznešená a bohatá rodina, ktorá sa vysťahovala z Ázie. Bola to vdova Teodora so svojimi deťmi Antimom, Leonciom, Euprepiom a dvojčatami Kozmom a Damiánom. Najmladší bratia-dvojičky vyštudovali lekárstvo a venovali sa tomu celou dušou i telom. Boli však aj hlboko nábožensky založení. Ošetrovali zadarmo. Mnoho pohanov, keď videlo ich príklad, sa obrátilo na kresťanstvo. Keď pohanskí kňazi zbadali, že sa im vyprázdňujú chrámy a pokladnice, ich hnev sa obrátil proti dvom bratom. Obžalovali ich, že robia čary, a tak zvádzajú ľudí, aby sa klaňali kresťanskému Bohu. Bolo to práve roku 303, keď sa začalo veľké prenasledovanie kresťanov (za cisára Diokleciána a Maximiána). V Cilícii bol vtedy miestodržiteľom Lyziáš, veľký nepriateľ kresťanov. Dal uväzniť nielen Kozmu a Damiána, ale aj ich bratov. Vyzval ich, aby sa vzdali kresťanstva. No Kozma a Damián neohrozene vyznali, že budú slúžiť len jedinému pravému Bohu. Lyziáš sa strašne nahneval, dal ich priviazať na škripec a bičovať. No ich ducha nezlomili. Lyziáš ich kázal páliť ohňom. No oheň im neuškodil. Potom ich dal zviazať a hodiť do mora. Povrazy sa však uvoľnili a vlny ich vyplavili na breh. Nakoniec ich priviazali na kríže a hádzali do nich skaly a šípy. Potom ich, aj ich troch bratov, zabili mečom. Stalo sa to 2. decembra 303, údajne v meste Aigai. Podľa iných prameňov boli umučení roku 287. Zistiť to presne je nemožné.
Kresťania ich telá potajme odniesli do biskupského mesta Kyros v Sýrii. Keď sa neskôr cisár Justinián (527-565) na ich príhovor zázračne uzdravil, dal na ich počesť postaviť v Kyre baziliku. Pápež Félix IV. (526-530) dal na ich počesť postaviť kostol v Ríme, kde sa nachádza mozaika, vyobrazujúca dvoch svätcov. Patrí k najvzácnejším umeleckým dielam v Ríme. Kozma a Damián sú poslednými svätými, ktorí boli zaradení do Rímskeho kánona.
Zdenka Schellingová, rehoľníčka
Sviatok: 31. júl; na Slovensku 30. júl
* 24. december Krivá na Orave
† 31. júl 1955 Trnava
Sestra Zdenka Schelingová sa narodila 24. decembra 1916 v Krivej na Orave, ako desiata z jedenástich detí. Pokrstená bola 27. decembra 1916 a pri krste dostala meno Cecília. Rodičia Pavol a Zuzana boli statoční ľudia a dávali svojim deťom vzornú náboženskú výchovu, postavenú na živej modlitbe a svedomitej práci. V rokoch 1923 – 1931 navštevovala Cecília ľudovú školu v Krivej. Medzi spolužiakmi bola obľúbená; bola usilovná, poslušná a rada pomáhala iným. V roku 1929 miestny farár Viktor Milan priviedol do Krivej rehoľné sestry z Inštitútu milosrdných sestier svätého Kríža, aby mu pomáhali formovať duchovnú tvár obce. Priaznivé rodinné prostredie, horlivé pastoračné účinkovanie miestneho farára a príťažlivý príklad rehoľných sestier, ktoré ju v poslednom ročníku ľudovej školy aj vyučovali, napomohli rozvoju duchovného povolania, ktoré sa prejavilo u nej veľmi skoro.
Cecília sa pre rehoľný život rozhodla na základe vlastného uváženia. Ako pätnásťročná nastúpila do materského domu sestier sv. Kríža v Podunajských Biskupiciach, rozhodnutá zasvätiť svoj život láske k Bohu a k blížnemu. Rodičia jej rozhodnutím boli nadšení a súrodenci boli na ňu veľmi hrdí. Po absolvovaní ošetrovateľskej školy sa stala postulantkou a 28. januára 1936 vstúpila do noviciátu v Podunajských Biskupiciach a dostala rehoľné meno sestra Zdenka. Svoje prvé sľuby zložila 30. januára 1937 a večné 28. januára 1943. Po zložení prvých sľubov pracovala na internom oddelení na röntgene na klinike v Štátnej nemocnici v Bratislave, a potom od roku 1941 ako ošetrovateľka v krajskej nemocnici v Humennom. V roku 1942, na pozvanie vedenia Štátnej nemocnice na Miczkiewiczovej ulici, prišla pracovať do Bratislavy ako laborantka, neskôr ako asistentka na röntgenologickom oddelení u prof. Mikuláša Ondreičku. Chorým, ktorí tu boli liečení hlavne na rakovinu, sa venovala s príkladnou obetavosťou, hrejivou láskou a profesionálnou odbornosťou. Pre mnohých bola „vzorom rehoľnej sestry a profesionálnej ošetrovateľky“.
Po politickej zmene v roku 1948 Komunistická strana v bývalom Československu začala otvorené prenasledovanie cirkvi. Mnohí veriaci boli diskriminovaní pre svoju vieru, biskupi a kňazi prenasledovaní a väznení, rehoľné kongregácie zlikvidované a ich členovia poslaní na nútené práce. Sestra Zdenka si uvedomovala potrebu brániť cirkev. Odhodlala sa k odvážnym skutkom a tak podľa svojho poznania, síl a možností vyjadrila svoj odpor voči nespravodlivému násiliu. Jej postoje vyjadrovali vnútornú ochotu priniesť aj veľké obety pre trpiacu Cirkev. Dvakrát pomáhala pri príprave úteku väznených katolíckych kňazov. Jeden pokus bol úspešný, aj keď iba čiastočne. Začiatkom roka 1952 sa spolupodieľala na organizovaní úteku kňaza Štefana Koštiala, ktorý sa v Štátnej nemocnici liečil na následky mučenia pri výsluchu. Podarilo sa jej to tak, že strážnikovi namiešala do pohára s čajom uspávací prostriedok. Po kňazovom úteku sa v nemocničnej kaplnke pod krížom takto modlila: „Pane Ježišu, za jeho život obetujem môj jediný. Pomôž mu ostať nažive!“ Tohto kňaza však pri úteku chytili a 19. mája 1952 odsúdili na 19 rokov odňatia slobody. Ale obeta sestry Zdenky bola prijatá, lebo obdobie väznenia prežil a zomrel až vo vysokom veku 5. apríla 2003 v 90-tom roku života a 63-tom roku kňazstva, päť mesiacov predtým, ako bola sestra Zdenka vyhlásená za blahoslavenú.
Druhý pokus o pomoc kňazom bol ale neúspešný. Sestra Zdenka Schellingová spolu so sestrou Katarínou Lukačovičovou uverili informácii agenta štátnej bezpečnosti, že troch saleziánskych kňazov a troch seminaristov, ktorí boli na liečení v Štátnej nemocnici (Titus Zeman, Štefan Sandtner, ThDr. Andrej Dermek, ThDr. Viliam Mitošinka, Justín Beňuška a Pavol Pobiecky) odvezú na Sibír, kde ich zastrelia. Uverili možnosti ich záchrany a úteku z Krajskej súdnej väznice v Bratislave. Útek mal umožniť člen väzenskej stráže za finančnú odmenu. Zaobstarali potrebný finančný obnos s pomocou Marty Sandtnerovej, sestry väzneného kňaza Štefana Sandtnera. Pripravovaný útek nebol úspešný. Menovaní kňazi boli už 26. februára 1952 premiestnení do väznice v Ilave. Celá akcia slúžila ako pasca, ktorú pripravila Štátna bezpečnosť. Po jej zatknutí 29. februára 1952 bola sestra Zdenka vo vyšetrovacej väzbe kruto mučená. Potápali ju do vody, pokiaľ sa nezačala dusiť, naťahovali ju po strop a pritom ju bili. Vyšetrovatelia sa trýznením snažili prinútiť sestru Zdenku, aby prezradila informácie, ktoré sa vôbec nevzťahovali na skutok, pre ktorý bola zatknutá. Nakoniec bola odsúdená 17. júna 1952 na 12 rokov väzenia a 10 rokov straty občianskych práv za údajnú velezradu, čiže za jeden z najťažších prečinov proti štátu. Od roku 1952 do roku 1955 bola sestra Zdenka premiestňovaná z jedného väzenia do druhého.Od svojho zatknutia až do posledných chvíľ svojho pozemského života znášala všetky utrpenia s hrdinskou trpezlivosťou, s vedomou ochotou i zomrieť pre Pána Boha a pre dobro Cirkvi a bez akejkoľvek nenávisti voči tým, ktorí jej ubližovali. Takto sestra Zdenka zažiarila ako vzor vernosti a odpustenia. Ubitá skoro až k smrti vyriekla: „Odpustenie je najväčšia vec v živote“.
Keď už bolo isté, že pre vážne zdravotné problémy“ jej nezostáva viac ako jeden rok života(mala zhubný nádor v pravom prsníku), a aby nezomrela vo väzení, 16. apríla 1955 bola na amnestiu prepustená. Pre nepriaznivú politickú situáciu a pre strach, ktorý vtedy panoval, ju ani sestry ani lekári nemohli v Bratislave v nemocnici prijať, preto ju prijala do svojho domu v Trnave odvážna pani Apolónia Galisová, neskôr rehoľným menom sestra Lucia. Zdenkin zdravotný stav sa však po prepustení z väzenia neustále zhoršoval, preto bola prijatá na ošetrenie do nemocnice v Trnave, ale nemocničné ošetrenie malo za cieľ len zmierniť telesné utrpenie. Sestra Zdenka prijala svoj stav ponížene a niesla svoj kríž s odovzdanosťou do Božej vôle. Zaopatrená sviatosťami zomrela (počas svätej omše) v trnavskej nemocnici, a to 31. júla 1955 o 7.45 hod. Takto tridsaťosemročná, odvážna a vždy usmievavá Božia služobnica sestra Zdenka Schellingová, pripodobnená Ježišovi Kristovi na ceste kríža, dala svojou obetou najvyššie svedectvo lásky. 2. augusta 1955 boli jej telesné pozostatky uložené na Starom cintoríne v Trnave.
6. apríla 1970 Krajský súd v Bratislave oslobodil sestru Zdenku od žaloby pre trestný čin velezrady a 18. novembra 1970 Najvyšší súd SSR zrušil rozsudok v celom rozsahu, a tým umožnil jej úplnú občianskoprávnu rehabilitáciu. V roku 1979 sa rušil starý cintorín v Trnave, kde bol aj hrob sestry Zdenky. Jej pozostatky spolu s pozostatkami ďalších desiatich sestier svätého Kríža boli exhumované a prevezené na cintorín do Podunajských Biskupíc. 18. septembra 2000 bol arcibiskupom Jánom Sokolom v Trnave otvorený diecézny proces blahorečenia sestry Zdenky. 16. 6. 2003 bola druhá exhumácia jej pozostatkov. 7. júla 2003 bola ukončená rímska fáza procesu blahorečenia, keď Svätý Otec Ján Pavol II. potvrdil blahorečenie sestry Zdenky Schelingovej. Za blahoslavenú ju vyhlásil na sviatok Povýšenia sv. Kríža 14. septembra 2003 v Bratislave – Petržalke pri svojej tretej pastoračnej návšteve Slovenska. Sestra Zdenka je prvou blahoslavenou ženou v našich novodobých dejinách. V katolíckom kalendári si ju pripomíname 31. júla. Keďže vtedy sa slávi aj povinná spomienka na sv. Ignáca z Loyoly, na Slovensku slávime (nepovinne) spomienku na bl. Zdenku Schellingovú o deň skôr, t.j. 30. júla.